Poslední názory

Liečba šokom. Len pre silne vnímavých jedincov so zmyslom pre sebareflexiu. Nádherne kruté, nekompromisne úprimné...a silne návykové. Skvelým pozorovacím talentom a nikoho nešetriacim podaním reality mi Lena Dunham pripomenula tvorbu dua Gervais-Merchant. Prvá séria 100%. Absolútna fascinácia, svieži závan, ktorý znesie málokto.

Už dlhšie mi viacerí priatelia tento seriál vychvaľovali, no až včera som sa odhodlala sa do neho pustiť. Výsledok? Nuž, neprešlo ani 48 hodín a dve série úspešne za mnou!

Hoc nefandím veľmi týmto korporátnym či právnickým tématikám, dostala ma istá miera špecifického humoru a múdre slová, ktoré však dávajú zmysel.

Určite ostanem verným fanúšikom, v tomto som sa jednoducho našla.

Pokud tu někdo hledal reálnost bojových prvků, pak hledal na špatné adrese. To totiž v případě Persons of Interest není ani cílem ani magnetem na diváka. Tím je zcela něco jiného. Pokud chce autor poukázat na problémy reality, musí se umět obrnit uměleckou licencí a poukázat na zjevné důkazy, že tohle přece nemůže být pravda. Jenže je tu z té US pravdy ukázáno nadmíru dosti. Rozpolcenost společnosti na gaunery a je podporující zbabělce a na zásadové "Amerikány", kteří se směsicí dobrých přistěhovaleckých tradic vidí smysl života v boji proti svinstvu své doby a prostoru. Zdánlivá Claviezelova prkennost výtečně ukazuje pokerface člověka, jehož život dlouho řídili jiní než si uvědomil, že být ovcí a poskokem gaunerských zájmů v zdánlivě úctyhodném hávu je popření člověčenství v sobě samém. Mindráky ze ztráty blízkých pak někdy promlouvají z lidských tváří a chování až do smrti. U Mika Emersona je přímá linka ke skutečným Kevinům Mitnickům včetně prvku zbohatnutí a následného investování do správných věcí. Mikův projev je ale i tak prvotřídní v dvojité karikaturce (nevěř, ale je to tak) postupně se otevírajícího nerdovského introverta. Zajímavé jsou postavy Fusca a Carterové, u nichž je dobře vykreslen vnitřní svár Dobra a Zla a jeho katarze v majoritě Zla v okolí (ten hajzl přece nemůže brát vše!). Mafiánská črta Eliase naprosto fantasticky ukazuje, jak úzká může být hranice mezi počestným učitelem a mafánským kápem. Je to ale na pováženou ukázat, že v mafiánovi může být více lidské etiky a z ní vycházejících zásad než ve vlivných strážcích zákona a politicích. Mimochodem, výběr Mirka Táborského za Mikova dabéra je geniální a naprosto špičkový. Osobně považuji obě prozatím odsledované řady za skvělé a abych neurazil bohy, tak stovka nebude.

Spomienky skutočných veteránov na začiatku každej časti sú pre mňa vždy najsilnejším momentom. Bola to nielen iná, teraz už pre nás takmer nepochopiteľná doba a mentalita, ale aj úžasná partia obyčajných chlapov, na čele s nesmierne charizmatickým vodcom /skvele ho vystihuje citát z predlohy S.E. Ambroseho, ktorú silno odporúčam – jednoduché a pritom strhujúce čítanie od prvej vety: „Winters byl jiný; nebyl to ani vtipálek, ani zatvrzelec. Dick Winters ani na okamžik nepředstíral, že je bůh, ani na okamžik nepředstíral, že by byl něco jiného než obyčejný člověk. Byl to důstojník, který z mužů dostal vše, co v nich bylo, neboť od nich vyžadoval vždy jen to nejlepší, a měli jste ho tak rádi, že byste ho prostě nedokázali zklamat.“/.

To silné prepojenie medzi členmi E-roty, to priateľstvo na život a na smrť je možno to, čo činí tento seriál ešte niečím viac než len dokonalým vizuálnym zobrazením WW2 s presnými hereckými výkonmi a podmanivou hudbou. „Currahee!“ – „ako jeden muž“ - toto sa tvorcom naozaj podarilo, to puto, zohranosť a absolútnu dôveru v ich kolegov im veríte a cítite to s nimi.

Každá časť má niečo do seba, ale moje najobľúbenejšie sú Currahee, Day od Days, Crossroads, Bastogne, Breaking Point. Z nich najviac asi BASTOGNE: posteľ, toaleta, sprcha, teplé jedlo a čisté suché ponožky – pri Bastogne si každý uvedomí, že skutočne dôležité veci sú tie najjednoduchšie, najsamozrejmejšie, tie za ktoré nám ani nenapadne byť vďačný. Okrem sugestívneho zobrazenia zimy v belgických lesoch je to aj mimoriadne vydarená sonda do duše medika Eugena Roe-a („Oh Lord, grant that I shall never seek so much to be consoled, as to console, to be understood, as understand, or to be loved as to love with all my heart...“).
V časti BREAKING POINT doslova zbožňujem „moment“ Ronalda Speirsa, tú sekvenciu si vždy pustím minimálne ešte raz. Pôsobil možno ako podivný patrón, o ktorom kolujú nelichotivé legendy, ale keď sa lámal chlieb...bol to najväčší frajer široko ďaleko. /A skutočne, ako som sa potom dozvedela z predlohy, mal tento človek 2 prezývky: Killer (medzi mužstvom) a Frajer (medzi dôstojníkmi) :)/ Je hneď po Wintersovi mojou najoľúbenejšou postavou.

Nedá sa nespomenúť skvelý casting, zaujímavými tvárami sa to tu len hemží a každý jeden odvádza perfektný výkon. Nikdy som nechápala, prečo viac žien nemá rado vojnové filmy. Toľko švihákov, správňakov koľko sa ich objaví v tomto žánri a nie, ony radšej dávajú prednosť romantickým sračkám s pofidérnymi „hrdinami“ a ja som večne za exotku ;). Najviac ma bavili Matthew Settle ako Speirs, Shane Taylor ako "Doc" Roe, Neal McDonough ako Lynn Compton, Dexter Fletcher ako John Martin, Rick Gomez ako George Luz a samozrejme dokonalý Damian Lewis, ktorý sa nie najľahšej role majora Wintersa, za ktorým by jeho muži išli kamkoľvek, zhostil takým štýlom, že tomu uctievaniu zo strany jeho zverencov proste rozumiete.

Videné niekoľkokrát a vždy na konci viem, že to nebolo naposledy. Toto nie je „seriál“, je to výpoveď, svedectvo a ako také nikdy nestarne.

"Cpt. Sobel, we salute the rank, not the man."

Tvorcovia The Wire sa nezaprú, ich vplyv je tu ozaj badateľný. Tak ako po TW mi každá ďalšia kriminálka pripadala ako nedeľné predstavenie pre deti, tak sa obávam, že po GK podobne dopadnú všetky vojnové filmy, minimálne tie z blízkovýchodného prostredia. Spočiatku som sa nevedela vysomáriť, aký postoj k tomu mám zaujať, ale veľmi rýchlo som podľahla. Nesmierne chytľavé. Vojnový žáner síce patrí k mojim obľúbeným, ale tieto „moderné“ konflikty USA s Irakom a Afganistanom idú tak trochu mimo mňa, filmy z tohto prostredia ma z nejakých zvláštnych dôvodov nezaujímajú, výnimkou je len tvorba Kathryn Bigellow /Hurt Locker, Zero Dark Thirty/. Preto som naozaj nečakala, že ma Generation Kill bude tak baviť.
Leví podiel má na tom skvelá postava ultrasympaťáka Brada „Iceman“ Colberta (Alexander Skarsgard), nemenej sympatický Lee Tergesen ako „Reportér“ a samozrejme hláškar Ray, ktorému sa huba nezavrie (btw. práve si dávam repete The Wire a jak kukám, tak kukám, "Ray" je "Ziggy Sobotka" z druhej série TW...Tak ako mi tam liezol na nervy, tak je tuná geniálny) . Neskutočné hefty, smiala som sa nahlas.
Dialógy a hlášky – to je najväčšia zbraň GK. Žiadne spomalené zábery na hrdinných supermariňákov na pozadí podmanivej hudby. Keď chalani chceli muziku, museli si zaspievať sami. (A tieto ich „spievajúce“ scény úplne milujem, najviac ma dostali s Tainted Love). Až sa čudujem, že si to natočili samotní Američania.

Nekompromisné, nezaujaté, chladné, cynické, absurdné...

Na konci Donovej prezentácie pre Kodak v poslednej časti prvej série som – okrem toho, že môj výraz v tvári kopíroval výraz „hlavounov“ z Kodaku – mala pocit, že som asi celú prvú sériu niečo prehliadla. Neznášala som Dona, jeho šibnutú ženu Beth (a vyslovene na nervy mi liezli všetky tie typy, s ktorými chrápal ), ale od začiatku ma bavila Peggy a v podstate všetci ostatní "Ad-meni", takže som zotrvala a užívala dokonalú nádhernú atmosféru 60. tych rokov. Ale stále ma to nebralo. Až posledná časť prvej série rozhodla, že tomu dám ešte šancu a pomaly, ale isto som tomuto farebnému svetu reklamy a odkrývaniu Donovej temnej minulosti a komplikovanej povahy podliehala. Potom však prišla 4. séria a zrejme najlepšia časť celého seriálu (4x07 The Suitcase) a bolo mi jasné, že tento seriál definitívne zbožňujem.
Toľko krásnych detailov, inteligentných narážok. Najradšej mám tie „kľúčové“ prezentácie, s radosťou a bez bránenia sa nechám oblbnúť rovnako ako ich prominentní klienti. Bodaj by nie. Vtedy sa ešte robila inteligentná reklama. Chce sa mi plakať, keď to porovnám s tými shitmi čo sa dnes tvoria a potom nám hlasito servírujú. Je to celé úžasne štýlové, inteligentné, plné vtipných a chytrých poznámok a náražok, vidíme ako prežívali kľúčové udalosti tej doby, vieme na čo chodili do kina, čo čítali... Mohla by som súkať superlatívy do nekonečna, ale najlepšie je si k tomu sadnúť, zapáliť cigaru, naliať bourbon a užívať.

Najobľúbenejšie postavy: Peggy Olson, Don Draper, Pete Campbell, Ken Cosgrove, Joan Harris, Bertram Cooper, Roger Sterling (proste klasik, čo hláška, to perla), Stan Rizzo, Lane Pryce, Sally Draper, Anna Draper, Ida Blankenship.

...“Teddy told me that in Greek, ´nostalgia´ literally means ´the pain from an old wound´.It's a twinge in your heart far more powerful than memory alone.“

Hlavný hrdina bol pre mňa spočiatku /doslova od PRVEJ chvíle ako sa objavil v zábere;)/ desne vytáčajúci element, ale krásne naivné 50-te roky, dokonalý vizuál a suverénne herecké výkony všetkých zúčastnených ma udržali pri sledovaní a postupne som si aj na Freddieho zvykla. Ku koncu prvej série sa rozvláčne tempo zdramatizovalo do tej miery, že som snáď miestami ani nedýchala. Stále to však pre mňa bola "iba" 4-hviezdičková záležitosť. Ale potom prišla druhá séria, ktorá je paradoxne väčšinou označovaná ako menej kvalitná, zábavná, dramatická... a ja som absolútne podľahla. Konečne som sa naladila na správnu frekvenciu, zvykla si na všetky postavičky a ich muchy, resp. mnohé charaktery sa posunuli zaujímavým smerom /Marnie, Freddie, Angus/ a v neposlednej rade chválim skvelú postavu Randalla, jeho som si užívala v druhej sérii snáď najviac. Neostáva mi iné, len dúfať, že sa BBC predsalen rozhodne pokračovať v tejto televíznej dokonalosti.
"Korporace usedly na trůn a bude následovat období korupce na nejvyšších místech a finanční mogulové v zemi budou usilovat o prodloužení své vlády apelováním na předsudky lidu, dokud se veškeré bohatství nesoustředí v rukách úzké skupiny a republika nebude zničena. Abe Lincoln. Řekl to Abe Lincoln."

Škoda... MASH ostáva stále neprekonaný ;) Ale kupodivu som časom zistila, že sa na tom fakt bavím a každú epizódu som sa minimálne raz zasmiala nahlas....takže prečo nie. Na tých niekoľko vydarených vtípkov pripadá kvantum tých hodne nepodarených až trápnych, trochu vypilovať a bol by to celkom inteligentný sitcom z atraktívneho prostredia. A prekvapivo je to lepšie než britský pokus Bluestone 42 (prekvapivo z toho dôvodu, že britský humor je mi vždy bližší než akýkoľvek iný). Pokiaľ niekto hľadá niečo podobné, odporučila by som Generation Kill - nie je to síce primárne komediálny seriál, ale je to svižná kvalitka od tvorcov The Wire.

EDIT:Po opakovanom pozretí som tomu prišla maximálne na chuť. Svieža svetlá oddychovka, počas sledovania človek úplne vypne a aspoň na tých 20 minút zabudne na starosti bežného dňa.

Mne osobne je najbližší skeptický Derrick s večne kyslým ksichtom ;), naopak najslabší článok v obsadení je u mňa stále Randy (nadšení blbci - tí sú vždy najotravnejší :D). Div sa svete - ženská hrdinka Jill, ktorá bola predurčená k tomu, aby mi liezla na nervy, nakoniec v seriáli zohráva úplne inú rolu /žiadna romantika, len nefalšovaná dôstojnícka rivalita - aspoň do 9.dielu/ a radí sa spolu so sympaťákom Pete-om a klasikom Cody-m k ťahúňom seriálu. Postupne si zvykám aj na ostatný ansámbel.

Netreba sa nechať odradiť pindami problematiky neznalých civilov ;), kto má rád armádne prostredie, treba sa na to naladiť a dať tomu šancu. A hlavne odložiť cynizmus, libovanie si v antihrdinoch, vo všetkom temnom okolo nás a sexizme. Toto totiž Enlisted neponúkajú a zrejme aj preto dnes nie sú dostatočne coool, aby mohli pokračovať.

Obľúbené postavy: Derrick Hill, Pete Hill, Jill Perez, Sgt. Major Cody, Lt. Schneeberger.

PS: Tak krásne a fungujúce finále som už dávno nevidela.

Veľmi milé prekvapenie, na ktoré som narazila len náhodne a preto, že som chcela vidieť troch fešákov z BoB opäť pohromade (Wahlberg, McDonough, Gomez). Originálny scénaristický nápad, sympatické postavy, skvele zahrané, všetko funguje tak ako má - čo má byť vtipné je vtipné, silnejšie momenty sú ozaj dojímavé a na začiatku každej časti ma to vždy chytilo a nehľadiac na to, či sa mi prípad zdal zaujímavý alebo nie, tak nejak som vždy mala chuť to dopozerať a to teda nebýva vždy pravidlom ani pri tých „lepších“ seriáloch... Ono totiž o tie samotné prípady vôbec nešlo, ale skôr o psychológiu, o to, ako všetko môže vyzerať inak, keď sa na vec človek pozrie z iného uhla, že každý má občas tú svoju pravdu, ako všetko so všetkým súvisí, ako veľmi si vzájomne do života zasahujeme a ako svet ani zďaleka nie je čiernobiely...Páčilo sa. Aj napriek nie zrovna vypiplanému vizuálu a prostrediu LA, ktoré nemusím – tieto veci ma zvyknú ovplyvniť viac, než by som chcela. Ak sa raz nájde nejaká dobrá duša, ktorá spraví titulky, s chuťou si to pozriem znova. V druhej sérii tento koncept ale stráca dych, resp. cítiť niečo ako snahu o "zdiváckejšenie", ktorá vôbec nevyšla. Napriek tomu, náhle zrušenie ani nie v polovici série, nebolo namieste.

Treme vo mne vyvolalo úplne nový a zatiaľ nepoznaný pocit pri sledovaní - a to pocit viny. Seriózne som mala pocit viny za to že pozerám takúto takmer dokonalosť o ktorej drvivá väčšina populácie v našich končinách nemá páru a ani sa o niečom takom za celý život nedozvie. Fanúšikov Wire naviac poteší prítomnosť viacerých známych ksichtov ( Bunk Moreland, Lester Freamon, Prez, Walon ), ale treba sa pripraviť na ešte pomalšie odsýpanie deja. Po pár častiach som to takmer vzdala a to si myslím, že som vcelku trpezlivý divák. Takže ak niekoho nezaujme, vcelku to pochopím. Kto vytrvá, dočká sa odmeny v podobe úžasnej poslednej epizódy prvej série a samotného záveru /"second line"/. Obľúbené postavy: LaDonna, Janette Desautel, Davis McAlary, Toni Bernette.