Na túto drámu som sa obzvlášť tešila. Po zhliadnutí seriálu Korean odyssey som bola zvedavá na herecký výkon mladého Lee Seung Ki-a a môžem povedať, že ma ani tentoraz nesklamal. Takto nepriamo skladám klobúk pred kórejskou hereckou školou. Prečo muselo spadnúť lietadlo, akú cenu má život dvesto cestujúcich na jeho palube, ako hlboko siahajú chápadla moci, politiky a peňazí, kde sú hranice dôvery a koľko vydrží človek, ktorý už nemá čo stratiť. Dráma napínavá až do posledného okamihu má zvláštne zakončenie, pri ktorom si človek vzdychne: "A je to tu zas!"
Sledovanie seriálu Voice bol aktívny útok na psychiku. Jang Hyuk v úlohe "šialeného" detektíva a Kim Jae Wook v úlohe diabolského psychopata, ktorý sa odbavuje počas zabíjania ľudí, vyšperkovali scenár, ktorý už bol aj tak skoro bez chyby. Znova sa ukázalo, že Kórejci vedia točiť thrillery, a napriek nekonečným šestnástim dielom nenechajú divákove nervy do poslednej minúty regenerovať. Seriál, ktorý ma upúta dokážem zhltnuť v krátkom čase, ale pri tomto som si musela robiť prestávky, lebo ma prenásledoval aj v sne. Dráma hodná sledovania, ale povedzme si narovinu - raz a dosť.
Scenár tejto drámy bol ako šitý na mieru charizmatickému Ji Sungovi, ktorý okrem bojových umení zvládne zahrať hádam všetko. Každé jedno alter ego, ktoré stvárnil bolo dokonale zahrané. Dovolím si tvrdiť, že nie zahrané, ale prežité. V jednej chvíli sa z môjho bytu ozýval hurónsky smiech a o chvíľu ma ovládol smútok podčiarknutý skvele načasovaným soundtrackom Auditory Hallucination. Obraz správania ľudskej mysle, ktorá sa snaží prežiť aj za cenu izolácie neznesiteľnej bolesti, výčitiek svedomia či bezmocnosti, akoby sa diali niekomu inému, je v tejto dráme spracovaný na jednotku. Ešte dlho po zhliadnutí záverečnej časti som nedokázala z hlavy vypudiť niektoré scény.
Kórejske seriály sú pre mňa veľkolepý objav a príjemné prekvapenie, ale prišla som na to, že občas majú problém so záverom. S radosťou zisťujem, že tento seriál je výnimka. Z môjho pohľadu tu funguje takmer všetko. Počnúc príbehom, umiestnením deja, jeho vývojom, pohnútkami a správaním hlavných aj vedľajších postáv, ležérnym humorom, chémiou oboch párov, aj očakávaným záverom. Kto sleduje kórejské doramy určite už pochopil ich klasickú, funkčnú schému. Tak, ako som sa dlhú dobu tomuto seriálu vyhýbala, tak som si ho minútu po minúte užila, lebo produkcia odviedla skvelú prácu, aby mi to umožnila
K tejto dráme ma pritiahol So Ji Sub a jeho hypnotizujúci hlas. Bolo mi jasné, že ide o klasický model kórejskej romance "push-pull" alebo: on a ona sa na začiatku neznášajú, neskôr ona chce jeho on ju nie, potom ju chce on a ona jeho odmieta. Keď sa už obaja do seba zamilujú stane sa niečo čo ich na dlhú dobu od seba oddelí, znova sa stretnú a skončí sa to happy endom. Prečo nie? John Kim s vyšportovanou postavou, ktorého presvedčenie, že byť zdravý je sexi možno ani sám netuší, prečo ho odrazu priťahuje vyše sto kíl Kang Joo Eun, keď je svet plný mladých žien s dokonalými krivkami. A to je predpokladom dobrej a ľahkej zábavy. U mňa tento model na sto percent zafungoval a poskytol príjemný relax.
Ešte som plná dojmov z práve dopozeraného seriálu. V prvom rade ma teší, že ho nemám s čím porovnávať. Znamená to, že neznáma scenáristka Eun-mi Lee odviedla skvelú prácu. Jej zámerom bola metafora na tunel ako prechod z temnoty do svetla. Teraz neviem, či majú kórejskí scenáristi akčných drám a thrillerov takú bujnú fantáziu alebo je ten poloostrov naozaj preštrikovaný monštrami, nekonečnou inšpiráciou pre filmárov. Choi Jin Hyuk sa na postavu detektíva Parka hodil ako šerbeľ na zadok, je to pán herec a navyše sa naňho dobre pozerá. Dokonca Lee Yoo Young, ktorá je skôr filmová herečka, sa zhostila svojej úlohy s prehľadom. Smutno-vážny výraz ženy, ktorá svoj život prežíva v osamotení jej pristal. Seriál mal minimum slabých miest, tuším niekde okolo desiatej časti sa zdalo, že sa dej rozsype, ale už v ďalšom pokračovaní nabral druhý dych. Úsmev na tvári mi navodili niektoré chronicky odrhované scény, ktoré sú mi známe z väčšiny kórejských drám. Uhýbanie pred autom (niekedy pred motorkou) stiahnutím ženy do náručia, chytanie sériového vraha so zapnutými sirénami, aby sa mohol lepšie ukryť a včas utiecť, no a čerešnička na torte je miestnosť v reštaurácii s kvetinovou stenou. Tá nechýba hádam v žiadnom seriáli. Prvýkrát som na vlastné oči videla viečka podložené zápalkami, bolo to zábavné. V závere som čakala, že sa na druhý deň na policajnej stanici v súčasnosti objaví šesťdesiatročný Park Gwang Ho, ale to už by som chcela príliš. Tejto dráme naozaj nemám čo vytknúť, bol to dobre strávený oddychový čas.
Užila som si plných dvadsať hodín sledovania tejto zábavnej drámy, preplnenej hlbokými filozofickými otázkami a odpoveďami na nich. Na jednej platforme sa prelína priateľstvo a lojalita, poslušnosť k rodičom a úcta k panovníkovi, rodičovský postoj k budúcnosti detí a mladícke ideály zmeniť svet, sen o spravodlivej spoločnosti a jeho cena. Dialógy sú hlboké, ale odľahčené humorom, každá postava je presvedčivá a herecky zvládnutá. Milovala som celú štvoricu protagonistov s ich jedinečnými charakterovými črtami. Musím priznať, že som v otázke vzťahu viac fandila praktickému Moon Jae Shinovi, než filozofickému Lee Sun Joonovi, ale čo narobím, som značne ovplyvnená drámou Chicago Typewriter. Song Joong Ki dostal priestor zahrať si veľkého showmana a zariadil, aby som si precvičila tvárovú gymnastiku. Dokonca Jeon Tae Soo v úlohe prezidenta študentskej rady je tak príjemne odporný, až mi kvapla slza, keď som sa dozvedela, že prednedávnom zomrel. Priestor dostali aj vedľajšie postavy, takže sa tvorcom podarilo pekne dokresliť dej. Netvrdím, že má táto utopistická inscenácia výnimočný dej, ani som to neočakávala, hoci stojí na historických základoch, ale je vyvážená hereckým obsadením, troškou romantiky, príjemným soundtrackom, zaujímavými debatami a vtipom.
Dráma, v ktorej nečakajte žiadny strhujúci dej, ide skôr o časovú líniu vzťahov. Príbeh sa pomaly odvíja medzi dialógmi a kamerou zvýrazneným vyjadrovaním tela, ktoré dostáva veľký priestor v zdanlivo naťahovaných scénach podfarbených strhujúcim soundtrackom. Postavy cítia a konajú prirodzene, nepreafektovane. Jung Hae In ako slobodný otec predviedol skvelé herecké vlastnosti a napriek tomu, že na svoj vek pôsobí tak trocha detsky, dospelé a ochranárske správanie mu vážne pristalo. Na basketbalovej palubovke vyzerá naozaj úchvatne. Han Ji Min bola vo svojej úlohe taká presvedčivá, až som mala chuť ju občas zobrať záchodovou kefou po hlave za to, že reagovala akoby sa všetko točilo len okolo nej. Získal si ma vzácny, sympatický sesterský vzťah, aj vzťah k matke. Veľmi silná scéna dvoch matiek na lavičke v parku na mňa urobila obrovský dojem. Dráma nastavila zrkadlo spoločnosti, v ktorej byť rozvedený alebo osamelý rodič degraduje človeka na úroveň, kedy musí znášať poníženie a odmietanie. Ako vidieť na reakciách priateľov, nejde iba o fenomén staršej generácie. Z toho vyplýva klamanie a predstieranie detí rodičom. Tí vstupujú do ich vzťahov, konajú na vlastnú päsť bez ich vedomia a ospravedlňujú to dobrým úmyslom. Každý aspoň raz v živote zažil rozchod v akejkoľvek podobe a ocitol sa na strane odchádzajúceho alebo opusteného. Je to téma, ktorej sa nikto nevyhne a tento seriál ju spracováva veľmi citlivo, vezme diváka za ruku a nepustí ju ani po záverečnej scéne. Dobre zvolené lokácie, osvetlenie, žiadne minisukne ani hektolitre umelých sĺz.
Postava nadaného filmového zvukára je ako stvorená pre charizmatického Erica Muna. Dokonca aj jeho podmanivý hlas tam zapasoval, ako sa očakáva od človeka pracujúceho so zvukmi, a bol bonusom pre celú túto podarenú sériu. Takto si predstavujem dobrú komédiu. Originálne hlášky, bezchybne napísané, vypracované a zahrané postavy, perfektné dialógy aj monológy. Proste som sa pri sledovaní tohto seriálu cítila fajn a zároveň som si precvičila tvárovú gymnastiku. Rodičov Hae Young som si okamžite zamilovala. Kim Mi Kyung je jedna z mojich obľúbených herečiek a tu som si ju úplne vychutnala. Keď so stoickym postojom zahlásila manželovi: "Zlato, opustíme Hae Young, zvládnuť ju je pre nás ťažké," takmer som si cvrkla do gatí. Možno by sa niekomu zdala táto rodina strelená, ale za jej správaním cítim čistú človečinu. Správanie chalanov zo štúdia alebo originálny charakter Soo Kyung, Do Kyungovej sestry, sa postarali o skvelú zábavu. Normálna Oh Hae Young, ktorej som fandila, bola konečne žena, ktorá nepredstiera, nerobí zbytočné hysterické scény a ide si za svojim šťastím cez všetky prekážky, bez ohľadu na verejnú mienku. Takto sa skláňam pred zručnosťou scenáristky Park Hae Young spracovať psychologické profily každej jednej postavy, aj keby sa mala v seriáli objaviť iba na desať sekúnd. Páčilo sa mi umiestnenie kamery v jednotlivých scénach, strihy a hra so zvukmi. Bolo zaujímavé sledovať ako sa rodia, vkladajú a synchronizujú zvuky do natočených scén. Tomuto seriálu nemám čo vytknúť. Určite si ho po čase znova rada pozriem.
Pre mňa jedna z mála snímok, v ktorej má človek tendenciu chápať pohnútky a konanie nájomného vraha. Vidieť súvislosti a pozadie, ktoré stvorili človeka s túžbou pomstiť sa, ale aj ochrániť iné životy za cenu vlastného. Od začiatku je zrejmé, že sa nebude konať žiadny happy end. Vážna téma zneužívania detí a čierneho trhu s ich orgánmi už bola x-krát prežúvaná a vypľutá, v tejto dráme však ide o posolstvo tých, ktorí prežili - chlapca, z ktorého sa stal nájomný vrah a dievčaťa, ktoré si zvolilo cestu zákona.









